Chov mačiek

Pod pojmom chov mačiek nerozumieme iba ich šľachtenie, ale aj ich spolužitie s človekom v domácnosti a to buď bez možnosti výbehu, s výbehom (čiže polovoľne) alebo voľne. Mačky, podobne ako človek, sú osobnosťami s vlastnými potrebami, ktoré treba rešpektovať. Ak sa rozhodnete chovať mačku, morálne sa zaviažete starať o zviera na približne 15 až 20 rokov, za čo vám ono dá svoju spoločnosť, lásku a oddanosť. Starostlivosť o mačku nie je len kŕmenie a vymieňanie podstielky, ale aj veterinárna starostlivosť a čas, ktorý jej treba venovať, pretože mačka je tvor spoločenský.
Chov zvierat na Slovensku upravuje zákon č. 488/2002 o veterinárnej starostlivosti a zmene niektorých zákonov a to najmä §21 o ochrane zvierat. Držbu spoločenských zvierat, ako aj práva a povinnosti, či poplatky bližšie upravujú Všeobecne záväzné normy (VZN) každej obce.

Chov mačiek bez možnosti výbehu
Mačka chovaná bez možnosti výbehu sa dožíva spravidla dlhšieho veku ako mačky chované polovoľne či voľne, pretože je minimálna možnosť nákazy nebezpečnými chorobami a tiež traumatického poranenia. Takáto mačka však nemá možnosť zaobstarávať si stravu lovom a tráviť život s inými mačkami. Je potrebné jej zabezpečiť náhradnú činnosť vo forme hier (lovenie hračky, šplhanie sa do výšok, obrusovanie drápkov - škrabadlo/odpočívadlo). Najvhodnejšie a pre chovateľa aj čiastočne pohodlnejšie je chovať aspoň dve mačky. Tie sa dokážu spolu zahrať a stráviť tak činorodo čas, v ktorom by sa osamelá mačka nudila. Mačka je aktívna najmä v noci a preto v tomto čase pudovo hľadá korisť, ktorú by mohla uloviť. Ak to nie je iná mačka, či kamarát na hranie, bude loviť to, čo sa jej naskytne - môžu to byť vaše nohy, či zabudnuté viečko.

Ďalším problémom pri chove mačiek bez možnosti výbehu je strava. Takáto mačka nemá možnosť výbehu a väčšej pohybovej aktivity a preto sa u nej, najmä v staršom veku a tiež u kastrovaných jedincov, môže objaviť obezita. Mačka je v prvom rade mäsožravec a preto by práve mäso malo tvoriť hlavnú časť jej jedálnička. Ako doplnok sa však mačke podávajú aj rôzne druhy zeleniny a ovocia. Mačka musí mať stály prístup k čerstvej vode a tiež tráve, ktorá jej napomáha pri vyvrátení tzv. bezoárov, ktoré vznikajú v žalúdku požitím chlpov pri čistení.

Pri chove viacerých mačiek v domácnosti je tiež potrebné zabezpečiť viacero mačacích WC (pre každú mačku jedno). Do WC sa dáva tzv. podstielka. Kedysi sa používal piesok, dnes existujú rôzne druhy podstielok.

Mačky chované v zajatí môžu prežiť aj bez možnosti výbehu plnohodnotný mačací život. Mačky majú veľmi rady výšky a výhľad z okna, čo sa dá veľmi dobre využiť pri umiestňovaní mačacieho stromu (škrabadla/odpočívadla). Zábavné je sledovať mačky pri šplhaní sa po takomto strome a mačacích hrách na ňom. Mačka zvyknutá na svoj strom nemá tendencie škriabať nábytok, šplhať sa po záclonách, či ničiť sedaciu súpravu. Na strome si tiež veľmi dobre precvičí svoj lovecký pud, ak sú na ňom povešané rôzne druhy hračiek.

Polovoľný a voľný chov mačiek
Najmä na dedinách bolo a v menšej miere aj dnes ešte je zvykom chovať mačky polovoľne či voľne. Ide o chov, kedy môže mačka voľne chodiť po vonku, vracia sa však ku chovateľovi zvyčajne pre jedlo a u polovoľného chovu aj pre pohladenie či miesto na spanie. Takto chované mačky sa nezvyknú dožiť veľmi vysokého veku. V dnešnej dobe zomierajú najčastejšie pod kolesami auta, ale aj na otravu, či na následky rôznych druhov týrania.

Mačka s možnosťou voľného pohybu žije plnohodnotný mačací život. Živí sa tým, čo si uloví - väčšinou ide o hlodavce a hmyz. Mestské mačky sa tiež živia odpadkami a zvyškami od stola, ktorými ich niektorí ľudia kŕmia. Nejde o vyváženú stravu. Aj preto sú niektoré voľne žijúce mačky chudé, s nekvalitnou srsťou. Ďalším dôvodom sú rôzne parazity, vnútorné aj vonkajšie, ktorými sú takéto mačky napadnuté. Pohlavný život mačiek tiež prispieva k vyčerpaniu organizmu a teda aj skoršiemu úhynu.

Voľný chov mačiek sa viaže aj s niekoľkými problémami. Ide najmä o ich, v porovnaní s inými cicavcami, rýchle premnoženie. Mačka je schopná vrhnúť tri až štyrikrát ročne priemerne po štyri mláďatá. Tie pohlavne dozrejú už vo veku okolo šiestich mesiacov. Takto môže mať teoreticky jeden pár po piatich rokoch niekoľko tisíc potomkov v prípade, že všetci potomkovia prežijú a budú mať svojich potomkov. Nie všetky mačiatka sa však dožijú pohlavne dospelého života. Ďalším problémom je tiež možný prenos chorôb na človeka (toxoplazmóza, besnota).

Výchova
Mačka je tvor svojrázny a samostatný. Pri výchove mačky sa nedá postupovať ako napríklad pri výchove psa. Napriek tomu je potrebné od prvého dňa mačke dať najavo, čo sa smie a čo nie a to najmä dôslednosťou. Na rozdiel od psa, mačka voľne nežije v svorke a nepozná pojem autority či vodcovstva, nikdy nebude rešpektovať príkazy len preto že ich vydal vodca. Mačky sú citlivé na ostré zvuky a tak keď vykonáva mačka neželanú činnosť, spravidla stačí zasyčať, podobne ako to robí dospelá mačka, keď sa snaží odplašiť nepriateľa. Ak táto metóda nepomôže, používa sa tiež spŕška vody z ostrekovača na mačku. Hrubé zaobchádzanie a bitka sa môžu nevyplatiť - mačka stratí dôveru a môže sa dokonca stať bojazlivou. Okrem toho môže dôjsť k vážnemu poraneniu až úhynu zvieraťa.

Kastrácia
Ovariohysterektómia
Ovariohysterektómia je kastrácia mačiek. Ide o chirurgické odstránenie vaječníkov, vajcovodov a maternice. Zákrok sa prevádza v narkóze a mačka sa po ňom zotavuje niekoľko dní. Kastrácia je nezvratný zákrok, po ktorom už mačka nikdy nebude mať mačiatka. Je vhodné zákrok previesť u nechovných mačiek. Odstránia sa ňou nepríjemné sprievodné príznaky mačacej ruje, mačka sa stane pokojnejšou, nemá problém s prijímaním potravy (počas ruje môže mačka neprijímať potravu a v prípade, že mačka nezabrezne, ruja sa môže opakovať každé tri týždne, aj častejšie). U polovoľne a voľne chovaných mačiek je kastrácia jediný možný spôsob, ako zabrániť nekontrolovanému rozmnožovaniu mačacej populácie. Po kastrácii odpadá možnosť ochorenia pohlavného aparátu (zápal maternice) a výskumy ukazujú, že sa výrazne redukuje možnosť vzniku rakoviny mliečnej žľazy.

Existuje alternatívne riešenie ku kastrácii a tou je sterilizácia. Tá spočíva v podviazaní vaječníkov mačky, čím sa zabráni vajíčkam, aby sa dostali a uchytili v maternici. Sterilizácia však neodstráni sprievodné prejavy ruje.

Orchiektómia
Orchiektómia je kastrácia kocúrov. Ide o chirurgický zákrok, pri ktorom sa odstránia semenníky, nadsemenníky a časť semenovodov. Tento zákrok by sa mal previesť až vtedy, keď je kocúr celkom dospelý, teda najskôr vo veku 1 roka. Skoršia kastrácia môže viesť k tvorbe močových kameňov, keďže močová trubica nemala čas dostatočne sa vyvinúť a rozšíriť. Tiež môže dôjsť k zastaveniu vzniku sekundárnych znakov, ktoré vizuálne odlišujú mačku od kocúra (väčší vzrast, tzv. kocúria hlava). V prechodnom období, kedy kocúr začína značkovať svoje teritórium a nie je dostatočne starý na zákrok, sa dá použiť liek Androcur, ktorý utlmuje pohlavný pud a teda aj značkovanie teritória. Kastrácia odstraňuje nežiadúce prejavy samcov ako sú túlanie sa, vyhľadávanie mačiek v ruji, značkovanie teritória a tiež upravuje intenzívny zápach samčieho moču. Kastráti nestrácajú osobité kocúrie vlastnosti, sú však kľudnejší a radšej sa zdržujú doma, nemajú potrebu biť sa o teritórium, či mačku.

S ohľadom na relatívnu jednoduchosť zákroku u kocúrov sa nezvyknú vyskytovať komplikácie a kocúr je do 24 hodín v pôvodnej kondícii. Do dvoch mesiacov po zákroku je samec ešte schopný splodiť potomstvo, keďže pri kastrácii nedochádza k odstráneniu všetkých spermií z organizmu.

Existuje niekoľko povier týkajúcich sa kastrácie mačiek a kocúrov. Hovorí sa, že mačka zlenivie a stučnie a že prestane chytať myši. Obe povery sa nezakladajú na pravde. V prípade, že mačka začne priberať, stačí zmeniť spôsob kŕmenia, prípadne znížiť jeho dávky.

Šľachtenie mačiek
Vďaka šľachteniu (plemenitbe, chovu) vzniklo veľké množstvo rôznych druhov mačiek, ktoré sa od seba odlišujú nielen farbou srsti, jej kvalitou, ale aj stavbou tela, povahovými črtami, či veľkosťou a farbou očí. Šľachtením vznikajú aj dnes nové plemená.

Cielený chov mačiek si vyžaduje znalosti o danom plemene, t. j. uznaného štandardu organizáciou FIFe (prípadne inými organizáciami, v ktorých je dané plemeno uznané), ale tiež znalosti z genetiky a v neposlednom rade je potrebné byť členom nejakého klubu/zväzu chovateľov (u nás sa nazývajú Základné organizácie chovateľov mačiek), ktorý tiež upravuje svojimi smernicami (tzv. chovateľský poriadok) pravidlá chovu mačiek s preukazom pôvodu.

Do chovu sú v dnešnej dobe pripúšťané iba jedince zodpovedajúce platnému štandardu. To, či jedinec štandardu zodpovedá, alebo nie, určí na výstave rozhodca. Každá základná organizácia vo svojom chovateľskom poriadku ukladá chovateľovi určité práva a povinnosti, špecifikuje zásady plemenitby daného plemena, ktoré chovateľ musí dodržiavať a tiež určuje podmienky, za ktorých je možné jedinca uchovniť (koľko akých výstav s akými známkami musí jedinec absolvovať, aký musí byť jeho zdravotný stav, vek a pod.). Na dodržiavanie platných predpisov dohliada poradca chovu (skúsený človek, ktorý vystavuje potrebné dokumenty, v prípade potreby vyberá vhodných jedincov na chov, pomáha chovateľom a dohliada na ich chovateľskú činnosť).

Čoraz častejšie sa hovorí o tzv. týraní chovom, kedy sa u zvierat prešľachťujú niektoré fyziologické znaky do takej miery, že im znemožňujú normálny život. Ide napríklad o perzské a exotické mačky, ktoré majú kvôli zdeformovanému nosu a tlame dýchacie problémy, často sa u nich vyskytujú kožné ochorenia a sú náchylné na nebezpečné ochorenie obličiek, tzv. PKD (Polycystic Kidney Disease = policystické ochorenie obličiek). Žiadna právna norma zatiaľ takúto formu týrania zvierat presne nedefinuje a je preto na základných chovateľských organizáciách, aby sa s týmto problémom vyrovnali.

Genetika mačiek
Biele mačiatko s rôznofarebnými očami.Chovatelia mačiek potrebujú mať pre svoju činnosť aspoň základnú znalosť zákonov dedičnosti. Tieto znalosti využije pri určovaní "výsledkov" svojho chovu, čiže vie predbežne určiť, aké jedince sa zo spojenia daných jedincov môžu vzniknúť. Chovateľov najviac zaujíma sfarbenie srsti mačiatok, genetika je však dôležitá aj kvôli predchádzaniu rôznym známym dedičným chorobám.

Sfarbenie srsti mačiek vzniká odrazom svetla od malých pigmentovaných čiastočiek, ktoré sa nachádzajú v chlpoch. Tieto pigmentové čiastočky sa nazývajú melaníny. Môžu mať rôznu veľkosť aj tvar, byť zoskupené, alebo voľne rozprestrené po celej dĺžke chlpu. U mačiek rozoznávame dva základné melaníny - phaoemelanín (zafarbuje srsť do červena) a eumelanín (zafarbuje srsť do čierna).

Šľachtením vzniklo veľké množstvo mutácií, pri ktorých menia melaníny nielen svoj tvar, ale aj umiestnenie, či tvorbu zhlukov. Čierna farba potom vyzerá ako čokoládová alebo škoricová. Pôsobením riediaceho génu (dilution, skratka dd) z čiernej vzniká modrá (napr. u kartúzskych mačiek), z čokoládovej lilavá, zo škoricovej plavá a z červenej krémová.V roku 1974 vedci objavili ďalší riediaci gén, génový modifikátor (dilution modifier, skratka Dm). Tento mení modrú, lilavú a plavú na karamelovú a krémovú na broskyňovú (aprikotovú).

Problematiku farieb komplikuje aj biela farba, ktorú riadi niekoľko génov. Srsť bielych mačiek neobsahuje žiadny pigment. U bielych mačiek predovšetkým s modrými očami sa vyskytuje hluchota a seriózni chovatelia nechávajú svoje zvieratá otestovať audiometrickým testom u veterinára.

Farba srsti sa viaže tiež na pohlavie (napríklad červená farba, alebo korytnačinové sfarbenie).

Prevzaté zo stránky http://sk.wikipedia.org